Ráno o 9:05 sme na letisku, Miro, Stano, Miloš, ja, čakáme na Mariana. Briefing, koordinácia s letiskom. Staviame ftáky, Erika nás rozptyľuje kávou a párkami
Miláň, Milako a Janka, na death choručký Martin a veľa iných známych aj divákov nás tiež prišli pozrieť. Niektorí teda s kočíkmi a niektorý na lietajúcich aparátoch. Na vlastné uši som počul ako návštevník a dieťatkom hovoril do telefonu, asi nedočkavej mamine, "... sú tu rogalá, ... lietadlá a ..."Až som narástol. To aby Juro kus zmiernil svoj večný pesimizmus
To poradie bolo jednoznačné a malý synátor vysmiaty jak lečo. Tak si zveľaďuj a udržuj ten výcvik.Stando to napálil prvý a kus sa povozil, potom aj ja, v 300 m nad zemou to už začinalo žiť, potm aj Miro. Prišiel Marian a stavia krídlo. PO obede to zase niekoľkokrát riešime, preberáme, ťaháme.
Ja som sa na Mirovej 85 kg šnúre trikrát trhol, termika je už veľmi živá po 13tej. Pred treťou zapíname Mariana a tiež sa mu to podarilo a pekne sa po okolí povozil.
Resumé:
Pred rokom sme len tak vo sne dúfali že raz budeme mať odvahu do termiky. Vlastne vtedy sme o tomto ani nemali názor len sny.
Dnes sme v pohode bez zbytočných stresov zapínali a ťahali. Vieme čo kontrolovať, všímať si, kde nezavadzať, čo signalizovať. Rýchly let ponad zem po odlepení z vozíka je už tá krajšia časť vleku. Peklo začína až potom.
A pristátia? Pristátia fantastické, presne tam kam pilot zamýšľal a chcel
Takže máme na papieroch niekoľko žiakov a pokračujeme ďalej.
Možno sa vyberieme do Nemecka na skusy, uvidíme.
Mirkovi a Milošovi ďakujem za prípravu podarenej akcie. Teším sa na ďalší ATWC.
