Poobede prišiel Stano, matador so stovkami vlekov. Preberáme teoriu, ústne prax, dohadovania s vlekarom a šuphotam. Má pekný vapínač, žiadna obťažujúca trubka. Štart ako z veľkej knihy, stúpa a vypína sa, potom nikoľko hodiek po okolí lieta a zabáva sa. Večer po 17tej dolaďujeme info s Milošom vlekárom, Stano ide znova a vylepšuje štatistiku aj postup plekania. Sadám do vozíka ja. Moje posledné spomienky na vlekanie sú strašné sily v hrazde po rozbehu. Teraz nič neobvyklé ani nič strašné, odliapam sa po chvíľke. Veľké kolieska a malá tráva robia svoje. Snažím sa jak sa dalo, viac zľaknutý a očakávaný ako skutočnosť. Sustredil som sa veľmi na stranové riadenie, sily v riadení nie su strašné, skôr normálny ale rýchla reakcia je potrebná. V polke dráhy v 100 m my Miloš uteká dole a ja neviem čo s tým tak vypínam v ťahu doprava. V strese zabúdam na ľavý okruh tak pravou 3. a 4. zátačkou sadám. Znova na vozík, zapínam aj kameru a šuphotam. Je to v podstate dobré skúšam rádio, aj štít na prilbe, samozrejme Miloš na 12tej a v rovine
Resumé: Vlekanie je náročnejšie ako skok z kopca. Sútredenosť na výkon je ale podstatné pre zvládnutie situácie. Som milo prekvapený silami a reakciou krídla. Pravidelný trénink po večeroch a pravidelné lietanie by to všetko spravilo. Veď to robia všade dookola. Vlekacia mašina je evidentne dobrá, vlekár skúsený pilot, inštruktor Stano veľmi skúsený človek a máme v ČR ďalšie možnosti na zbieranie skúsenosti. Teda teraz to už len stojí na tom kedy, kde a kto.
Ďakujem Miro aj Miloš za zorganizovanie pekného dňa a samozrejme hosteskám za srdečné bosky a zohriate párky.